120 rokov na horizonte futbalu
Slovensky Magyarul

Ochota, vytrvalosť, bojovnosť a víťazstvo - taká je komárňanská mentalita

Ochota, vytrvalosť, bojovnosť a  víťazstvo - taká je komárňanská mentalita

28. apríla uplynulo tridsať rokov odkedy „Seniori“ KFC privítali na trávniku Mestského štadióna „starých“ hráčov popredného španielskeho klubu Espanyol Barcelona. Návštevy západných tímov v našom regióne dodnes patria k raritám a menej ako rok po nežnej revolúcii to platilo viacnásobne. O udalosti spred tridsať rokov a 120. výročí založenia nášho klubu sme sa rozprávali s Ladislavom Broczkym, kapitánom KFC 70-tych rokov.

 

Ako fungovalo mužstvo starých hráčov KFC? Ako sa združovali, kto ich držal pokope a kto mohol byť vôbec členom?

Fungovalo to spontánne. Roky síce leteli, ale medziľudské vzťahy zotrvali. Väčšinou sme pochádzali z Komárna. Mnohí z hosťujúcich hráčov zostali v Komárne a žijú tu aj dnes. Členom tímu starých hráčov mohol byť každý, kto hral na komárňanskom ihrisku, kto mal rád futbal, ako aj členovia vedenia, tréneri, lekári, fanúšikovia. Naše stretnutia najčastejšie organizoval autor knihy o dejinách KFC József Böröczky a trojica Ľudovíta Prodovského, Juraja Opavského a Zoltána Hajósyho. Štefan Rózsa a Alexander Góri ako tréner a funkcionár zabezpečovali organizáciu zápasov. Posledné dve stretnutia sme mali na starosti Eugen Nagy st., Ján Dombi a ja. Nechcel by som prekĺznuť nad faktom, že na týchto stretnutiach boli vždy prítomné aj naše manželky. Moja manželka usporiadala a zriaďovala naše aktivity s plnou oddanosťou, s naším synom Filipom robili aj videoprezentácie. Tieto stretnutia vyzerali ako rodinné podujatia a vyvolali zo mňa hlboké emócie.

 

Pred tridsiatimi rokmi sa konal jeden z najpamätnejších zápasov KFC Old Boys proti výberu starých hráčov známeho Espanyolu Barcelona. Rok po otvorení hraníc to nebola bežná udalosť. Komu sa podarilo prilákať taký veľkoklub do Komárna?

V 60-tyh rokoch minulého storočia ešte na starom ihrisku „Ráckert“ sa stretli a vytvorili celoživotné priateľstvo traja ľudia: Jozef Vrečič, Vojtech Bacho a Ivan Javorník. Často sa stretávali na zápasoch a udalostiach klubu. Vojtech Bacho bol ten, kto priniesol Espanyol do Komárna a Jozef Vrečič organizoval ich pobyt. Dodnes som im vďačný.

 

Aké sú vaše spomienky zo zápasu? Ako sa postavil súper k stretnutiu?

Prišli z úplne iného sveta. Na ihrisku sme sa cítili veľmi príjemne, aj keď sme si nerozumeli, dohadovali sme sa rukami a nohami, mali sme iba jedného tlmočníka ktorý pomáhal predstavenstve a po zápase sme ich uhostili.

 

Na zápasoch KFC Vás môžeme vidieť dodnes. Ako vnímate súčasný stav klubu?

Veľký rozdiel je v tom, že naša generácia pochádzala hlavne z tejto oblasti (Svätý Peter, Bátorove Kosihy) a ostatní prišli počas vojenskej služby (Angyal, Múčka) keď sme postúpili do národnej ligy. Bola to iná doba, hráčov odprevadili ich rodiny na zápasy a po zápasoch strávili čas spolu. Toto dnes nevidím, po zápase všetci sa ponáhľajú domov. Súčasných hráčov veľmi nepoznám, tešil som sa stability a lepších umiestnení, ako aj návratu takých hráčov, akým je aj Matić. Verím, že v budúcnosti sa postupne dopracujeme k vyšším tabuľkovým priečkam. Koronavírus bude veľkou skúškou najmä z ľudskej stránky, dotkne sa viac tímov. Dúfam že sa nám podarí vyvarovať vypadnutiu, už som to raz pocítil na vlastnej koži.

 

Ako sa zmenil futbalový život v Komárne za posledných 40 rokov? S akými zmenami ste spokojný a čo fungovalo podľa Vás lepšie za Vašej kariéry?

Táto generácia je fyzicky lepšie pripravená, dynamika hry sa zrýchlila, cieľom je, aby sa hráč čo najrýchlejšie a najpresnejšie zbavil lopty. Za naše časy si hráči mohli dovoliť dve až tri finty, bolo viac striel z diaľky, dnes sa znižujú uhly, brankári sú lepšie pripravení, ťažšie sa skóruje. Všetci majú vlastný systém. Je málo takých hráčov, ktorí určujú, tvoria hru, preto som sa tešil z návratu Matića. On dá hre fazónu, urobí fintu a vie kam prihrá ďalej, koho súperi nevedia predvídať, ostatní kryjú priestory, ale nevidia tak periférne. Takých hráčov je málo. Tímy sa dnes postavia k futbalu vedecky, z tejto stránky nemôžu vzniknúť veľké rozdiely. Z futbalu vyrástol jeden priemysel, máme futbalové školy, viac sa venuje strave, tekutín, svalovej hmoty atď. Deti už nemajú takú slobodu, každý má svoju úlohu, radosť z hry sa dostáva do pozadia.

 

Ako kapitán mužstva ste mali nepopierateľné zásluhy v úspechoch spred štyridsať rokov. Čo by ste odporučili terajším hráčom, resp. odchovancom KFC?

Je to v kréde klubu: „kedv, kitartás, küzdelem“, teda „ochota, vytrvalosť a bojovnosť“. Toto posúva mužstvo vpred. Ja by som pridal aj slovo „víťazstvo“. Odzrkadľuje to komárňanskú mentalitu, keď sa s tým stotožňujú aj hráči, nebudeme mať problémy.